Prof. Štefan Hlaváč

Profesor ThDr. Štefan Hlaváč pôsobil v Hermanovciach od roku 1959. Bol to skromný človek, no zároveň veľká osobnosť, kňaz, ktorý keď zomrel tak zaplakalo mnoho očí. Nielen hermanovských. profesor_hlavac

Štefan Hlaváč sa narodil sa 3.decembra 1903 v Budapešti. Otca, ktorý bol vojakom uhorskej armády, nepoznal – zomrel niekoľko týždňov pred jeho narodením, pričom s profesorovou matkou neboli zosobášení. Matka pochádzala z Kubrej pri Trenčíne, kde malý Štefan potom od svojich piatich rokov vyrastal. Za kňaza ho vysvätili 5. júla 1929 v Olomouci. Primičnú svätú omšu mal 14. júla v Kubrej.

Od septembri 1929 pôsobil nasledujúcich 21 rokov v Michalovciach ako katechéta a neskôr profesor na tamojšom gymnáziu, ale zároveň aj ako duchovný správca nemocnice. Počas jeho michalovského účinkovania sa rozhodlo pre štúdium teológie 23 jeho študentov. Medzi inými to bol aj básnik Gorazd Zvonický či súčasný vysoký hodnostár katolíckej cirkvi kardinál Jozef Tomko.

V decembri 1932 bol promovaný za doktora teológie. Po vzniku Slovenského štátu sa angažoval v Hlinkovej sociálno-ľudovej strane ako sociálny referent, neskôr ako predseda miestnej organizácie.

Po druhej svetovej vojne sa musel brániť rôznym obvineniam, no vždy sa našli zástancovia, ktorí dosvedčili jeho dobrotu, že jeho angažovanie sa v politike bolo nutnosťou, pomocou ktorej pomáhal iným. Postupne ho však komunisti aj tak zbavili miesta profesora na gymnáziu i miesta v nemocnici. Krátko pôsobil v obci Všechsvätí (dnešné Valaliky).

10. septembra 1952 ho v Košiciach zatkli a vo vyšetrovacej väzbe strávil 20 mesiacov. Zažil ponižovanie, zimu, hlad, provokácie spoluväzňov i ďalšie príkoria, no nikdy nezapochyboval o svojej pravde. Na tri roky väzenia ho odsúdili za to, že na fare ukryl kňaza – saleziána pri jeho úteku z Podolinca, kde v tom čase komunisti sústredili rehoľníkov. Štyri mesiace postupne strávil vo väzniciach v Ilave, na pražskom Pankráci, vo Valdiciach a v uhoľných baniach Tmavý dúl v Rtynich v Podkrkonoší. Z väzenia ho po vyše dvoch rokoch vyslobodila amnestia. Nejaký čas trávil v Kubrej a v roku 1957 získal súhlas na pastoráciu a dostal sa na faru do Hermanoviec.

Do toho „zapadákova“ prišiel, ako píše vo svojom životopisnom diele Po priamych cestách: „drôtovať hrdzavé duše“ farníkov. Privítala ho rozpadávajúca sa fara, kostol i cintorín… Keď 11. februára 1983 zomiera za sebou zanecháva vyrytú hlbokú brázdu života. Nie je to len opravený kostol, vynovené oltáre či zrekonštruovaný cintorín s novou kaplnkou, ale hlavne stmelení ľudia živej viery. Pochovaný je pri hermanovskom kostole.

V roku 2004 mu bolo v Hermanovcich obecným zastupiteľstvom udelené čestné občianstvo. Od roku 2006 je na fare zriadená pamätná izba profesora Hlaváča.

Milan Grejták